O nás

PRAVOSLÁVNA CIRKEV NA ZAČIATKU 20. STOROČIA

Aj napriek tomu, že na území Slovenska, na začiatku 20. storočia, vládla tvrdá ruka rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá tvrdo maďarizovala, vznikajú prvé pravoslávne cirkevné obce. Pravoslávne hnutie na území Slovenska začalo roku 1901, keď niekoľkí emigranti, ktorí sa vrátili naspäť, snažili sa v Becherove (Šarišská župa) zorganizovať pravoslávnu farnosť. Požiadali o povolenie na stavbu pravoslávneho chrámu, čo vyvolalo veľký rozruch u úradov i gréckokatolíckeho duchovenstva. M. Artim, gréckokatolícky farár v Becherove a poslanec za Maďarskú ľudovú stranu píše, že táto záležitosť je výsledkom ruskej propagandy. Toto hnutie na Zakarpatsku nadobudlo väčšie rozmery a na východnom Slovensku až postupne v nasledujúcich rokoch po vzniku ČSR.

Vznik pravoslávneho hnutia v Ladomirovej má svoje počiatky v nedávnej minulosti. V roku 1921 došlo medzi veriacimi a gréckokatolíckym kňazom Augustínom Šudichom k sporu ohľadom vysokých cirkevných poplatkov. Na základe tohto sporu sa kurátorský zbor rozhodol vrátiť do pradedovského Pravoslávia. Na základe pozvania arcibiskupa Savvatija, prichádza do Ladomirovej archimandrita Vitalij, ktorý stavia v Ladomirovej chrám a neskôr aj tlačiareň.

V tejto medializovanej dobe, kedy si skoro každý môže nájsť informácie na internete, sa veľmi rýchlo šíria aj nepravdivé informácie a polopravdy. Tak napr. v článku p. Konečného, ktorý opisuje situáciu Pravoslávnej Cirkvi v bývalom Československu sa dozvedáme nasledovné: Pravoslávna cirkev nemala na východnom Slovensku po vzniku Československa silné pozície. Kým v Haliči a na Podkarpatskej Rusi sa v istom zmysle predsa len prejavovala jej určitá kontinuita s obdobím stredoveku, na Slovensku mali pravoslávne tradície len malý ohlas. Príchod ruských a ukrajinských emigrantov v medzivojnovom období, no najmä niekoľkých navrátilcov z Ameriky, síce priniesol isté rozšírenie pravoslávnej viery, avšak v roku 1930 sa k nej na Slovensku hlásilo len 9 073 ľudí v dvadsiatich obciach. Aktívna ruská pravoslávna misia v kláštore s tlačiarňou v Ladomirovej, ktorá pôsobila v medzivojnových rokoch i za slovenského štátu, nemala na obyvateľstvo severovýchodného Slovenska príliš výrazný, ani širší vplyv.

Na druhej strane stoja informácie, ktoré o bývalej ruskej pravoslávnej misii s tlačiarňou, hovoria nasledovné: Ako prvý bol k Pasche roku 1924 vytlačený Malý molitvoslov, v ktorom bola aj výzva k veriacim pomôcť pri zriaďovaní tlačiarne. V tom istom roku bol vydaný Pravoslávny kalendár na rok 1925, Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, Poslidovanije bdinija a iné. V roku 1925 sa podarilo získať cirkevnoslovanský šrift a Kalendár na rok 1925 bol vytlačený už cirkevnoslovanský spolu s typikonom. Toto vydanie bolo kvalitné a za niekoľko mesiacov bolo rozpredané.

Ak si predstavíme, že v dnešnej dobe je o knihy malý záujem a ľudia cirkevné knihy nečítajú, tak tu môžeme vidieť ten fakt, že o vydania z ladomirovskej cirkevnej tlačiarne bol eminentný záujem zo strany pravoslávnych veriacich a veľmi rýchlo sa minuli.

Iný prameň o začiatku ruskej pravoslávnej misie na Slovensku píše nasledovné slová: V roku 1924 vyšiel prvý cirkevný kalendár na 1925 g., mal 184 strán, modlitebník pre veriacich a pre deti malý katichizm. Neskôr pre mládež vychádzal Detskyj žurnal a od r. 1928 pre dospelých noviny Pravoslavnaja Karpatskaja Rus, neskôr Pravoslavnaja Rus. Liturgia sv. Joanna Zlatoustaho a prežde osvjaščennych darov, cirkevný kalendár na rok 1926 s typikonom, ktorý bol vydávaný do ukončenia misie.

Knihy, ktoré boli tlačené v ladomirovskej cirkevnej tlačiarni, neboli určené len pre veriacich na územie Československa, ale boli rozosielané aj do USA, Juhoslávie a štátov západnej Európy. A tak sa o pravoslávnom hnutí na území Slovenska dozvedajú krajania, ktorí odišli za prácou do Ameriky. Aj pre nich sú uverejňované správy o rozrastajúcom sa sv. Pravosláví na Slovensku. O dôležitosti tohto pravoslávneho monastiera a tlačiarne sa píše nasledovne: V obci ešte žijú pamätníci, ktorí sú živými svedkami tejto významnej misijnej činnosti v živote Pravoslávnej Cirkvi na Slovensku, ktorá obohatila pravoslávnych veriacich o duchovné i kultúrne hodnoty písaného, tlačeného i hovoreného slova.

Bratstvo sa popri bohoslužobnej činnosti po okolí, práci v tlačiarni i na zveľaďovaní misie významnou mierou podieľalo aj na uskutočňovaní náboženskej výchovy v priľahlých dedinských školách, odovzdávaní rád miestnemu ľudu a liečeniu chorých.

Rozkvetu pravoslávia na Slovensku však najviac pomohli pravoslávni veriaci vracajúci sa z USA a Kanady. Tí si priniesli so sebou už skutočnú pravoslávnu vieru, poznatky, organizačné schopnosti a odvahu prejaviť navonok svoje presvedčenie. Ich prvotný vplyv bol spočiatku nepriaznivo ovplyvnený najmä nepriaznivými politickými pomermi v Uhorsku.

Vznik ďalších pravoslávnych cirkevných obcí v ČSR

Masové ľudové hnutie za obnovu Pravoslávia na Slovensku pokračuje v 30.tych rokoch 20. storočia, konsoliduje sa a zároveň naberá na väčších rozmeroch. Výsledkom aktívnej misijne práce pravoslávnych misionárov medzi národom, hlavne severovýchodného Slovenska, je vznik nových, resp. obnova viacerých pravoslávnych cirkevných obcí a ich filiálok.

Podľa vzoru pravoslávnych cirkevných obcí v Becherove a v Ladomirovej, vznikajú na území bývalého Československa ďalšie pravoslávne cirkevné obce. Pravoslávne hnutie sa rýchlo šírilo po celom teritóriu východného Slovenska. Z Únie sa do lona sv. Pravoslávia vrátilo uvedomelé obyvateľstvo týchto obcí: Stakčín, Uličské Krivé, Krásny Brod, Medzilaborce, Čertižné, Medvedie, Ladomirová, Vagrinec, Vyšný Orlík, Venécia, Hrabské, Milpoš, Rebrín (teraz Zemplínska Široká).

K týmto pravoslávnym obciam, ktoré na východnom Slovensku vznikali spontánne z vôle miestneho obyvateľstva odísť z Únie, sa pridávali aj iné spoločenstvá veriacich, ktoré už nemohli dlhšie trpieť úklady uniatskeho duchovenstva.

Výsledkom aktívnej misijnej práce boli obnovené pravoslávne cirkevné obce. Príklad Becherova nasledovali ďalšie obce na Slovensku, ktoré boli v tejto veci duchovne podporované z Ameriky. V Amerike sa živo zaujímali o pravoslávne hnutie na Slovensku a o výsledky obnovy Pravoslávia. Písali o tom v amerických časopisoch a novinách. Napríklad Ruský vestník v Amerike napísal o obnove Pravoslávia v Čertižnom, Osadnom, V. Orlíku, na Makovici a na Podkarpatskej Rusi, ktorá v tom čase patrila k ČSR. Boli to predovšetkým tieto obce- farnosti: Borov, Bratislava, Čeľovce- Egreš, Čertižné, Košice, Krásny Brod, Uličské Krivé, Ladomirová, Medvedie, Miľpoš, Olšinkov, Prešov, Rebrín, Stakčín, Venécia- Lukov, Világy (Svetlice), Vyšný Orlík, Osadné. K filiálnym obciam patrili: Stakčínska Roztoka, Nižný Mirošov, Vyšný Mirošov, Hutka, Ondavka, Nižný Orlík, Bžany, Varadka, Dubová, Inovce. V niektorých obciach sa bohoslužby konali v rodinných domoch: Michalovce, Tibava, Helcmanovce a inde. Sporadicky sa konali bohoslužby konali aj na iných obciach, napr. v Malých Zalužiciach (1927) a inde.

Tu si môžeme všimnúť viditeľný rast počtu pravoslávnych cirkevných obcí na území Slovenska.

Uniatske duchovenstvo znepokojoval stav, ktorý nastal v prostredí medzi miestnym obyvateľstvom. Oveľa viac "ich" veriacich sa uchyľovalo pod omofor sv. Pravoslávia, kde nachádzali pokoj a duchovné uspokojenie. Duchovné rozpoloženie uniatskeho duchovenstva môžme vidieť pri príchode biskupa Serafíma do Mukačeva v roku 1928, kedy časopis Blahovistnik píše nasledovné: Schizmatici dostali nového biskupa Serafíma, ale myslíme si, že keď sa pozrie na tlupu negramotných a nekultúrnych baťuškov, odíde mu chuť od všetkého biskupovania a pôjde naspäť odkiaľ prišiel.

V priebehu 10 rokov sa pravoslávne hnutie tak rozrástlo a rozšírilo, že vznikla opäť potreba obnoviť pravoslávnu Mukačevskú eparchiu. Pri účasti predstaviteľov všetkého pravoslávneho duchovenstva a národa, bolo v roku 1931, oficiálne vyhlásené obnovenie historickej Mukačevskej pravoslávnej eparchie a mesto Mukačevo sa stalo centrom eparchie a sídlom biskupa. Neskôr, keď do eparchie boli pričlenené aj farnosti na území východného Slovenska, eparchia bola premenovaná na Mukačevsko-prešovskú.

Prvým biskupom obnovenej Mukačevsko-prešovskej eparchie sa stal biskup Damaskin, ktorý bol rukopoložený na biskupa dňa 29. novembra 1931 v Sremských Karlovciach. Po obnovení pravoslávnej Mukačevsko-prešovskej eparchie, Pravoslávna cirkev, s pomocou Božou, ešte viac silnela, slúžila národu a starala o jeho spasenie. Koľko viery a horlivosti prejavil sám národ pri obnovovaní svojej pradedovskej viery, je vidno na tom, koľko prostriedkov bolo vynaložených na stavbu vlastných pravoslávnych chrámov. Ťažké časy nastali pre Pravoslávnu cirkev na Prešovčine (územie východného Slovenska) počas 2. svetovej vojny, kedy toto teritórium bolo odrezané od sídla biskupa v Mukačeve. Preto pravoslávni veriaci nemali možnosť stretnúť sa so svojim vladykom Vladimírom. No v roku 1941 maďarské ozbrojené sily zajali aj samotného vladyku Vladimíra.

Pre nás veľmi cenné štatistické údaje o súpise obyvateľstva nám zo skúmaného obdobia prinášajú tieto fakty: na Slovensku bolo v roku 1910 1439 pravoslávnych, v roku 1921 to už bolo 2098 pravoslávnych a v roku 1930 tento počet stúpol na 9076 veriacich.

Tak, ako rástol počet pravoslávnych veriacich na území východného Slovenska, tak vznikla aj potreba nových misionárov- kňazov, ktorí by sa duchovne starali o novovznikajúce pravoslávne cirkevné obce. Myšlienka vzdelávať mladých mužov a pripravovať ich na duchovenskú činnosť vznikla už pri zakladaní monastiera a prišiel s ňou prvý archimandrita monastiera, archimandrita Vitalij (Maximenko).

Kvôli nedostatku budov, sa táto myšlienka zorganizovať nemohla. Pravoslávna misia sa sústredila hlavne na stavbu monastierskeho chrámu a neskôr aj na stavbu tlačiarenskej budovy. Preto môžeme usúdiť, že na zorganizovanie teologických kurzov a na prípravu duchovných už neostával čas. No potom, ako sa monastier postupne vzmáhal, vyvstala opäť otázka o realizácii teologicko-pastierskych kurzov, na ktorých by boli pripravovaní kandidáti na kňazskú službu. Po príchode archimandritu Nafanajila do monastiera mohla byť táto myšlienka plne zrealizovaná. Idea zakladateľa misie, archimandritu Vitalija (Maximenka), o zriadení bohosloveckého seminára pri ladomirovskom monastieri po rokoch dostala konkrétnu podobu a začala sa realizovať. Príchodom archimandritu Nafanajila (Ľvova) v roku 1939 sa doplnil vysokokvalifikovaný káder misijných teológov, ktorí mali tvoriť jadro pedagogického kolektívu a ten tvorili archimandrita Serafim (Ivanov), igumen Sávva (Struve), archimandrita Nafanajil (Ľvov).

 V ruskom národnom kalendári na rok 1941 sa píše nasledovné: V roku 1939 sa Bratstvo rozšírilo o nového cenného spolupracovníka. K bratom prišiel niekdajší cejlónsky misionár, mladý duchovný spisovateľ a poet, archimandrita Nafanajil (Ľvov). Prišiel tretí inok s vyšším teologickým vzdelaním. S príchodom o. arch. Nafanajila veľmi silno ožili noviny "Pravoslavnaja Rus" a žurnál "Detstvo a mladosť v Christu". V redakciách týchto novín bol o. arch. Nafanajil veľmi činný. Nakoniec bolo možné zrealizovať myšlienku, o ktorej sníval už aj archimandrita Vitalij, otvoriť pri Bratstve pastiersko-misionárske kurzy. Neoficiálne, Bratstvo už od samého začiatku, viedlo teologické prednášky a pripravovalo kňazov- misionárov. Od 1924 roku boli pripravovaní ku kňazskému povolaniu. Toto vzdelanie ukončilo menej ako 20 ľudí, medzi ktorými sa nachádzali napr. o. protojerej A. Omeljanovič, protojerej Alexander Cuglevič a jeho brat Andrej Cuglevič, jeromonach Ignatij, jeromonach Savvatij, o. Ján Ivanov, o. Andrej Romaneckov, jeromonach Michajil Nikiforov, igumen Michajil Dikij a mnoho ďalších. Ku koncu roku 1930 dokázala Misia pripraviť ku kňazskej službe 15 kandidátov.