Svätyne chrámu
Sv. Alexej Tóth, vyznávač americký
DETSTVO A MLADOSŤ
Svätý Alexej Tóth, obranca
pravoslávnej viery a horlivý pracovník na Hospodinovej vinici, sa
narodil 18. marca 1854 v obci Kobylnica pri Giraltovciach. Bol synom
Juraja a Cecílie Tóthových. Pochádzal z kňazskej rodiny. Jeho otec a
brat Viktor boli kňazmi a strýko Nikolaj bol biskupom v Prešove. Mladý Alexej dostal výborné
vzdelanie. Okrem miestneho rusínskeho a maďarského jazyka ovládal aj ruský, nemecký a latinský a tiež aj biblickú gréčtinu. S veľkým záujmom
študoval cirkevnú históriu a kanonické právo. Jeden rok navštevoval
rímskokatolícky seminár v Stregone a tri roky gréckokatolícky seminár v
Užhorode. V štúdiu teológie pokračoval v Prešove. Oženil sa s Rosaliou
Mihaličovou, ktorej otec bol tiež kňazom. Dňa 18. apríla 1878, bol
vysvätený a ustanovený kaplánom na farnosti Homrogd, dnešné Maďarsko.
Skoro mu zomrela manželka a jediný syn. Táto tragická rodinná udalosť ho
ešte viac priviedla k oddanej viere v Boha.
ŽIVOT V PREŠOVE
O rok po vysviacke vo veku
dvadsaťpäť rokov bol otec Alexej v máji 1879 vymenovaný za tajomníka
prešovského biskupa Nikolaja Tótha, kancelára eparchie a riaditeľa
sirotinca. V roku 1881 ho biskup vymenoval za riaditeľa
gréckokatolíckeho seminára v Prešove, v ktorom prednášal cirkevné dejiny
a kanonické právo. Túto činnosť vykonával desať rokov.
PRÍCHOD DO AMERIKY
Farnosť Chrámu svätej Márie v
Mineapolise v Minnesote (USA) poslala prešovskej eparchii žiadosť o
duchovného a zároveň peniaze na cestu. Bol tam vyslaný o. Ján Zápotocký,
ktorý však ostal v Kingstone (Pensylvánia) a tak ich hlboko sklamal,
pretože ani duchovného ani peniaze táto farnosť nedostala. Preto v októbri 1889 bol za
duchovného farnosti v Mineapolise ustanovený otec Alexej. Dňa 15.
novembra 1889 otec Alexej pricestoval do Ameriky a 27. novembra došiel
do Minneapolisu, kde slúžil prvú liturgiu na Deň Vďakyvzdania. Tu
zistil, že našiel, ako neskôr rozprával: "Chrám, ale prázdny. Žiadne
oblečenie, žiadne cirkevné nádoby a ďalšie bohoslužobné predmety." Chrám nemal ikonostas a veriacich bolo okolo deväťdesiat. Hneď sa pustil do
kampane na získanie finančných prostriedky od veriacich svojej farnosti,
ako aj od priateľov farnosti, a dokonca aj neznámych ľudí. Bol vymenovaný za predsedu
Bratstva svätého Petra a Pavla, ktoré slúžilo ako organizačná sieť
farnosti. Táto vzájomná pomoc spolku pomohla vyzbierať potrebné peniaze
pre chrám a mala takisto veľký význam v koordinácii rozvoja cirkvi v
týchto chúlostivých počiatočných rokoch.
STRETNUTIE S ARCIBISKUPOM JÁNOM IRELANDOM
O päť týždňov po svojom
príchode, 19. decembra 1889, otec Alexej odišiel s jedným miestnym poľským duchovným predložiť osobné doklady a požiadať o požehnanie
miestneho rímskokatolíckeho arcibiskupa Jána Irelanda. Cestou na
stretnutie bol poľský duchovný povolaný k nemocným farníkom a otec
Alexej išiel na stretnutie sám. Arcibiskup Ireland stál na čele
amerických rímskokatolíkov. Arcibiskup Ireland sledoval mocenské záujmy a
v záujme amerikanizácie nesúhlasil, ani s používaním iného jazyka než
anglického počas bohoslužieb. Zároveň ho odmietol uznať ako zákonného
katolíckeho duchovného a nedovolil mu slúžiť v jeho eparchii. Otec
Alexej, ako profesor kanonického práva a cirkevných dejín, dobre poznal
svoje práva a postavenie v katolickej cirkvi, a preto odmietol prijať
arcibiskupove stanovisko. Arcibiskup Ireland napísal duchovným svojej
eparchie, že on neuznáva otca Alexeja a zakazuje veriacim prijímať od
neho sväté tajiny.
PRVÉ KROKY NA FARNOSTI
Napriek pochybnostiam, ktoré
sa objavili, otec Alexej a jeho veriaci neprestávali v hľadaní vecí
potrebných pre Cirkev. Otec Alexej naďalej pokračoval v hľadaní
finančných prostriedkov. V priebehu jedného roka od svojho príchodu
nazbieral dostatok peňazí na nakúp piatich kompletných cirkevných rúch.
Kúpil Sväté Evanjelium, kalich, diskos a ďalšie potrebné bohoslužobné
predmety. Celkovo sa mu podarilo nazhromaždiť 4 140 USD.
Ako napísal v roku 1896
pravoslávnemu biskupovi Nikolajovi, keď mal finančné problémy "stále
vzýval Božie meno a nestrácal srdce, ani neupadal do beznádeje."Nielenže neupádal do
beznádeje, ale vidiac tieto problémy, vrhal sa do nich s podnikateľským
duchom. Otvoril malú predajňu potravín, kde pracoval ako pekár. Z týchto
malých príjmov živil seba, pomáhal chudobným veriacim a zisk z obchodu
použil na zaplatenie správcu chrámu a kantora. Tento obchod spravoval do
roku 1891, kedy ho prenechal jednému farníkovi.
OPUSTENIE ÚNIE
Neustále úsilie vtedajších rímskokatolíckych biskupov o ovládnutie gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich, ich pozastavilo zamyslieť sa nad svojou vierou, svätootcovskou tradíciou a cirkevno-kanonickou príslušnosťou. Preto 8. decembra 1890 napísali list ruskému konzulovi do San Francisca, s otázkou, či je tam biskup, a ak áno, ako sa volá a aká je jeho adresa. O 10 dní dostali odpoveď a rozhodli sa poslať jedného z veriacich Ivana Mlynára do San Francisca na stretnutie s biskupom Vladimírom (Sokolovským), aby mu vysvetlili svoju situáciu. 27. januára 1891 otec Alexej zvolal mimoriadne zhromaždenie rady a veriacich, kde jednomyseľne schválili, že prejdú pod Biskupstvo aleutianských ostrovov a Aljašky a že pošlú otca Alexeja a jedného veriaceho do San Francisca osobne požiadať biskupa Vladimíra, aby prijal ich farnosť do svojej eparchie. Vo februári 1891 otec Alexej a cirkevný správca Pavel Podany prišli na Ruský konzulát a stretli sa s biskupom Vladimírom. Otec Alexej vyhlásil svoju túžbu slúžiť pravoslávnej Cirkvi, zachovávajúc jej vieru. Rusi boli prekvapení existenciou uniatov - gréckokatolíkov, v Amerike a boli dojatí ich horlivou túžbou vrátiť sa späť do Cirkvi ich otcov. Biskup Vladimír súhlasil s ich vstupom do pravoslávnej Cirkvi.
OČITÝ SVEDOK TOHTO STRETNUTIA,
VEDÚCI CHÓRU PAVEL ZAJČENKO NAPÍSAL:
"V Ruskej pravoslávnej katedrále v San Franciscu, biskup Vladimír slúži svätú liturgiu. Chór, pod mojím vedením, spieva nádherne. Uprostred chrámu stojí cudzinec. Je oholený, s krátkym vojenským zostrihom. Má oblečenú sutanu, upevnenú radom gombíkov, a okolo pása má širokú ružovú šerpu. V plnej tvári sa odrážajú milé a veselé črty. Jeho široké čelo a jasné oči, ktoré vyzerajú síce mierne ale ohnivo zároveň, naznačujú vysoký intelekt. Stojí s očami upretými na ikonu Poslednej večere a s dlaňami poskladanými podľa zvyku katolíkov, sa modlí. Vyzerá, že prechádza duchovným nepokojom, ktorý sa zračí v jeho črtách. Pol hodiny stojí v dojatí bez pohybu. Všetky oči sa upierajú na neho, ale nikto nevie, kto je tento cudzinec. Biskup Vladimír, vo svojom plnom oblečení, prichádza k nemu z oltára, nesúc Bibliu a kríž, a podľa bohoslužobného poriadku prijatia inovercov ho prijíma do spoločenstva svätej pravoslávnej Cirkvi. V tom momente z jeho tváre vyžaruje vnútorné svetlo. Tento nový konverta bol otec Alexej Tóth, mladý, pekný a energický. Prišiel z ďalekého Minneapolisu, aby vstúpil do Pravoslávnej Cirkvi v Ruskej katedrále v San Franciscu.
NASPÄŤ DOMA
Nasledujúci mesiac biskup
Vladimír sa vydal na cestu do Minneapolisu a 25. marca 1891 prijal otca
Alexeja spolu s jeho 361 veriacimi do zväzku pravoslávnej Cirkvi.
Veriaci volali: "Sláva Bohu za Jeho veľkú milosť!" Otec Alexej svojimi kázňami a článkami si našiel prívržencov medzi uniatskym duchovenstvom, ktorí ho dychtivo počúvali.
Avšak znovu bol povolaný
svojím bývalým biskupom naspäť do Prešova. No otec Alexej pokračoval vo
svojej začatej práci v Amerike, napriek všetkým prekážkam, ktoré sa mu
stavali do cesty.
V júli 1892 boli Posvätnou
Synodou Ruskej cirkvi prijatí oficiálne do eparchie aljašskej a
aleutanskej, o čom rozhodnutie im bolo doručené v októbri 1892.
Napriek tvrdým podmienkam si
svätý Alexej našiel čas písať veriacim, ktorým radil ako žiť podľa
pravoslávnych spôsobov. Zdôrazňoval vzdelanie, čistotu, triezvosť a
prinášanie detí na bohoslužby v nedele a sviatky.
MISIONÁRSKE AKTIVITY
Svätý Alexej bol uznávaným aktivistom v kázaní o pravosti pravoslávnej viery. Biskupi, pod ktorými slúžil - Vladimír, Nikolaj, svätý Tichon a Platón - si cenili jeho dar kázania a schopnosti prezentovať utrpenie pravoslávnej Cirkvi v pohnutých dejinách. Často ho vysielali učiť a kázať do slovanských komunít na východe Spojených Štátov. Dokonca aj do Kanady, kde vysvetľoval rozdiely medzi pravoslávím a inými kresťanskými vyznaniami, pričom zdôrazňoval, že cesta k spáse je v pravosláví.
NÁDEJ WILKES - BARRE
V meste Wilkes-Barre, v štáte
Pennsylvánia sa šírilo hnutie za návrat do pravoslávnej Cirkvi.
Veriaci, ktorí poznali svätého Alexeja z jeho návštevy vo Wilkes-Barre,
začali uvažovať o podobnom kroku ako kedysi učinil svätý Alexej a jeho
farnosť svätej Márie v Minneapolise - o pripojení sa k Ruskej
pravoslávnej cirkvi. 12. novembra 1892 kurátorsky zbor farnosti požiadal
svätého Alexeja, aby prijal farnosť pod svoje duchovné vedenie. Svätý
Alexej mal obavy, či list nebol napísaný ako nevhodný žart. Farnosti
odpísal veľmi dlhým listom, kde vysvetľoval vážnosť veci, o ktorú ho
kurátorský zbor požiadal. Kurátori odpovedali krátkym telegramom:
"Všetko si uvedomujeme rovnako dobre ako Vy". 3. decembra 1892 teda otec
Alexej vykonal 1 500km dlhú cestu z Minneapolisu do Wilkes-Barre. Alexej
v zaplnenom farskom úrade znova vysvetľoval veriacim vážnosť
rozhodnutia vstúpiť do pravoslávnej Cirkvi. Veriaci boli nadšení
predstavou, že budú môcť mať pravoslávneho biskupa. Nasledujúcu nedeľu v
preplnenom chráme Alexejova kázeň trvala viac než 90 minút. Kázal o
pohnutých dejinách pravoslávnej cirkvi, svätootcovskej tradícii a
pravoslávnej viere.
Po liturgii, Alexej požiadal
veriacich, aby si ešte raz do utorňajšej noci premysleli, či chcú
vstúpiť do pravoslávnej Cirkvi. Kurátorov požiadal, aby medzitým
navštívili veriacich doma a ubezpečili sa, či si skutočne želajú vstúpiť
do pravoslávnej Cirkvi, prijať jej vieru. Kurátori mali prísne zakázané
veriacich presviedčať. Mali ich len požiadať, aby slobodne podpísali
uznesenie, alebo pod neho urobili krížik, v prípade, že boli negramotní.
Svätý Alexej strávil dva dni vyjednávaním v Hazletone a Shenandoahu. Do Wilkes-Barre sa vrátil v utorok poobede. O siedmej večer veriaci zaplnili farský úrad, dvor a podzemné priestory chrámu. Svätý Alexej sa verejne veriacich opýtal, či chcú vstúpiť do Pravoslávnej Cirkvi, podriadiť sa pravoslávnemu biskupovi v San Franciscu. Veriaci odpovedali kladne. Svätý Alexej potom dal petíciu pre biskupa Nikolaja prečítať v ukrajinčine a slovenčine. Po prečítaní petície sa Alexej veriacich opýtal, či prečítanému rozumeli a či s tým súhlasia. Dostal kladnú odpoveď. O 20:00 sa svätý Alexej na 15 minút vzdialil. Dal veriacim poslednú možnosť, ešte raz si všetko zvážiť. Dohodli sa, že ak bude aspoň jeden z veriacich proti petícii, Alexej sa pokojne vráti do Minneapolisu ako keby sa nič nestalo. Po Alexejovom návrate veriaci potvrdili svoje rozhodnutie. Na záver petíciu podpísali kurátori. Hlavný kurátor potom svätému Alexejovi odovzdal kľúč od chrámu so slovami: "V mene farnosti vám slobodne odovzdávam náš chrám a jeho vlastníctvo.
OTEC SEBASTIÁN DABOVIČ
Svätý Alexej si uvedomil, že farnosť vo Wilkes-Barre po prijatí Pravoslávia potrebuje intenzívnejšiu duchovnú aktivitu. Preto požiadal biskupa Nikolaja, aby na jeho farnosť svätej Márie dočasne pridelil pomocného kňaza. To by Alexejovi umožnilo vrátiť sa do Pennsylvánie a uviesť farnosť vo Wilkes-Barre plnšie do pravoslávnej zbožnosti a mentality. Biskup Nikolaj pre farnosť svätej Márie ustanovil prvého kňaza narodeného v Spojených Štátoch - rusky vzdelaného jeromonacha, otca Sebastiána Daboviča. Otec Sebastián sa narodil ruským rodičom v San Francisku v r. 1863, počas americkej Občianskej vojny. Svätý Alexej dostal povolenie odísť do Wilkes-Barre, hneď ako otec Sebastián pricestuje do Minneapolisu. Naspäť do Minneapolisu sa vrátil 12. decembra 1892. Na jeho farnosti ďalej pôsobil otec Sebastián, ktorý bol rozvážny, tichý muž, skromný a oddaný. S láskou vyučoval Sväté Písmo vo farskej škole svätej Márie. Bol známy ako človek, ktorý sústavne pracuje na svojom sebazdokonaľovaní.
BRATSTVÁ
Svätý Alexej, keďže pracoval s
množstvom rôznych spoločenstiev a bratstiev, videl takisto ich
čiastkovú povahu vedúcu nadmernému úsiliu a napriek tomu veľmi slabej
finančnej situácii. Od biskupa Nikolaja dostal požehnanie na zvolanie
stretnutia reprezentantov každého miestneho pravoslávneho bratstva.
Stretnutie sa konalo vo Wilkes-Barre 10. apríla 1895. Na tomto stretnutí
vznikol Rusko-americký spolok vzájomnej pomoci. (Neskôr bol pomenovaný
Spolok vzájomnej pomoci Ruskej pravoslávnej cirkvi ROCMAS)
Na počiatku sa členmi stali
bratstva z Pittsburghu, Wilkes-Barre, Phillipsburgu, Old Forgu, Osceola
Millsu, a Minneapolisu, Bridgeportu a Streatoru. V priebehu prvého roka
sa počet členských bratstiev zvýšil na 18. Časom, takmer 10 000 ľudí
bolo členmi v 224 miestnych organizáciách.Tieto spojené bratstvá
význačne pomohli pri budovaní nových chrámov a misií ako aj pri
komunikácii v rámci Americkej cirkvi cez ich publikáciu Svetlo.
EPILÓG
Úsilie nášho svätého otca
Alexeja bolo ocenené už počas jeho života. Posvätná synoda mu udelila
mitru s ozdobami, a cár Nikolaj II. za jeho významnú službu a oddanosť
Bohu a krajine mu udelil Rad sv. Vladimíra a Rad sv. Anny. V roku 1907
sa o ňom uvažovalo ako o kandidátovi na miesto biskupa. Avšak on túto
poctu odmietol, pokorne poznamenajúc, že takou zodpovednosťou by mal byť
poverený mladší a zdravší človek. Koncom roka 1908 sa zdravie
svätého Alexeja, kvôli mnohým chorobám, rapídne zhoršilo. Odišiel na
pobrežie na juh New Jersey, na preliečenie, avšak zakrátko sa musel
vrátiť do Wilkes-Barre, kde bol prinútený ostať v posteli 2 mesiace.
Spravodlivý Alexej usnul v Pánovi 7. mája 1909 (24. apríla podľa
juliánskeho kalendára), na sviatok svätých Sabu a Alexeja hermitských.
Jeho želaním bolo, aby ho pochovali skromne na jeho farnosti, avšak
Cirkev zhodnotila jeho činnosť a pochovala ho v svätotichonskom
monastieri v Južnom Canaane, Pennsylvania. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo
niekoľko tisíc veriacich, ktorí ho v procesii na čele s biskupom
Platonom sprevádzali na miesto uloženia 4 míle.
Už počas svojho života dal
svojmu dielu dobré základy. Osobne bol svedkom návratu do Pravoslávia
okolo 20 000 Karpato-Rusov a Haličanov a zriadenia alebo návratu 17
farností v celej Amerike. Za asistencie pokračovateľov jeho diela v
Amerike a Európe počet veriacich navrátených do Pravoslávia dosahuje
takmer štvrť milióna.
Jeho misijná práca mala veľký
vplyv na návrat do Pravoslávia mnohých ľudí na Slovensku. Práve v
Mineapolise prijali Pravoslávie mnohí naši prisťahovalci, najmä z
Becherova a okolia, čo potom dalo podnet na prechod do Pravoslávia aj v
našom regióne. Medzi takýchto ľudí patrí aj prot. Gregor Varchola, ktorý
postavil chrám v Becherove a je pri tomto chráme pochovaný. Jeho
pokračovateľmi boli prot. Ján Kochaník a prot. Andrej Šlepecký.
Kvôli slobodnému sa
rozhodnutiu pre chudobu, aby nezaťažoval svoju farnosť a vytrpeniu si
mnohých ťažkostí, bol svätý Alexej slávnostne kanonizovaný 29. mája
1994.
NÁZNAK SVÄTOSTI
Sedem rokov po smrti svätého
Alexeja, keď chceli preniesť ostatky svätcovho tela do nového a lepšie
uloženého hrobu, blízko chrámu svätotichonského monastiera, našli ich
neporušené.
ZÁZRAKY
Láska a záujem o svoje
duchovné deti u svätého Alexeja neprestali smrťou. Pred ukončením článku
o jeho živote, by bolo vhodné spomenúť aspoň jeden príklad jeho
zástupnictva v nebesiach:
Jeden otec bol od syna
odlúčený 28 rokov. Keď bol syn ešte dieťa, matka ho vzala do inej
krajiny, zmenila si meno, a tak neumožnila otcovi, aby ich našiel. V januári 1993 sa otec modlil
k svätému Alexejovi, aby mu on pomohol získať informácie o jeho synovi.
Vložiac všetku svoju dôveru k Božiemu svätému, očakával odpoveď na
svoju modlitbu. Hneď v nasledujúci deň mu syn zavolal.
Mladý muž bol práve v chráme,
keď zrazu pocítil ohromnú túžbu kontaktovať svojho otca. Od matky
vedel, že jeho otec bol pravoslávny kresťan, a tak s pomocou
pravoslávneho duchovného získal otcove číslo. Po telefonáte navštívil
svojho otca osobne, ktorý sa tomu veľmi tešil a vzdával vďaku Bohu a
svätému Alexejovi za nájdenie jeho syna. Svätcové ostatky sú
umiestnené vo svätotichonskom monastieri v Južnom Canaane, Pennsylvania,
kde veriaci chodia prosiť svätého Alexeja o príhovory za nich.
Prepodobný Agapit Pečerský, lekár
